Kniha Jiřího Hanuša s názvom Tradice českého katolicismu ve 20.století analyzuje politický a kultúrny fenomén v jeho rôznych dimenziách a premenách. Hanuš hovorí, že sa rozhodol túto knihu napísať preto, lebo ho katolicizmus a zvlášť jeho český variant vnútorne stále niečím podstatným inšpiruje a súčasne znepokojuje. Hanuš uvádza niektoré paradoxy, ktoré sprevádzajú a charakterizujú český katolicizmus v 20.storočí. Jedným z nich je zásadný vplyv literátov a umelcov vôbec na určovanie ortodoxie, druhým kontraverzia medzi katolíckym kňazstvom, vrcholiaca v dokonanej schizme a vytvorení novej „národnej“ československej cirkvi, ktorá ovplyvnila zmýšľanie katolíkov verných Rímu k ešte väčšiemu odporu proti prispôsobovaniu cirkevného učenia a praxe modernej dobe, tretím spor o podobu poslušnosti legitímnej hierarchii v dobe komunistického prenasledovania, štvrtým spory ohľadne recepcie Druhého vatikánskeho koncilu, piatym otázka tzv. skrytej cirkvi, zvlášť jej moravskej ( davidkovskej ) vetve, ktorá sa inšpirovala nielen koncilom, ale aj dielom pre mnohých vtedy heterodoxného francúzskeho mysliteľa Teilharda de Chardin. Vo všetkých prípadoch český katolicizmus zápasil o podobu ortodoxie, ktorá však nie je v 20.storočí niečím samozrejmým, ľahko zistiteľným a ľahko prijateľným. Českí katolíci sa v 20.storočí pri hľadaní katolíckej pravovernosti často neuspokojovali s tým, čo im predkladala cirkevná hierarchia, hoci by sme jej mohli ťažko vyčítať, že zanedbávala svoju úlohu „strážcu tradície a pravovernosti“. V období po druhej svetovej vojne došlo k zásadným zmenám v českom katolicizme, ktoré viedli k jeho paradigmatickej zmene v priebehu 60.rokov. Katolicizmus v Čechách bol prinútený k výrazným zmenám svojho „životného štýlu“, svojich foriem konania a chovania, svojich zabehaných stereotypov. Čo všetko tieto zmeny znamenali vzhľadom k zdielaným tradíciam ? Predovšetkým redukciu činnosti všetkých cirkevných inštitúcií, obmedzenie takmer všetkých doterajších aktivít a postupov pri odovzdávaní a interpretácií tradícii viery a prejavov zbožnosti, obmedzenie na podstatné ( existenciálne ) záležitosti, „jadro“ viery a kresťanstva, zvlášť v tvrdých podmienkach internácie a väzenia, ale aj po prepustení na slobodu, vytvorenie nových foriem pastorácie ; nových foriem práce pre „cirkev a svet“. Autor končí svoju podnetnú a fundovanú prácu nasledovne : „Bádania venované výskumu katolicizmu v 20.storočí sú aj pri všetkých ťažkostiach vďačnou činnosťou, lebo katolicizmus vo svojich rozmanitých podobách a charaktere, ale tiež vo svojich premenách a svojich často kontraverzných prejavoch patrí k tomu najzaujímavejšiemu, čo je možné študovať a nad čím sa možno stále diviť“.