Človek žije i vo svojej kreačno–evolučnej ontogenéze v základnej dichotomii. Na jednej strane je „starým človekom“, v ktorého substanciálnej individuálnosti je uzavretá jeho personálnosť, na druhej strane je „novým pneumatickým človekom“ s bytostnou otvorenosťou voči Bohu, sprostredkovanou pneumou. Duchovným rastom človeka sa jeho ťažisko presúva k „novému človeku“, a to sa môže stať až natoľko, že človek sa už zjavne, celou svojou existenciou identifikuje s „novým človekom“. To už je pneumatický človek vo vlastnom slova zmysle (Ján Letz).

1. Pozvanie k zmene spôsobu existencie
V Novom zákone slovo metánoia znamená vnútornú , duchovnú premenu, hnutie mysle, zmenu zmýšlania a srdca, sprevádzanú ľútosťou nad hriechom, ale najmä odvrátenie sa od hriechu a návrat k Bohu. Ide o radikálnu zmenu celého života, o prijatie nových náboženských a mravných noriem v zmysle posolstva evanjelia : „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Naliehavosť tejto Ježišovej výzvy bola determinovaná plnosťou času, t.j. prítomnosťou Božieho kráľovstva v osobe Ježiša Krista. Metánoia je podkladom a východiskom celého novozákonného posolstva (J. Heriban). Ide o „obnovenie myslenia“, ktoré otvára cestu k porozumeniu. O obnove toho, čomu Starý zákon hovorí „srdce“, totiž miesta, kde sa uskutočňujú podstatné rozhodnutia, pomocou ktorých človek koná a poznáva. Prvé slová Ježiša u Marka, evanjelistu, ktorý je najbližšie k prameňom, sú: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1, 15). V srdci, v hĺbke jeho tajomstva, pri prameni slobody žije pneuma, Boží duch (C. Tresmontant). Blahoslavenstvá, ktoré vyhlásil Kristus v reči na vrchu, otvárajú novú epochu v dejinách ľudskej morálnej citlivosti. Nie sú zostavením príkazov a zákazov, akým bol kedysi dekalóg. Sú výzvou otvorenej mravnosti, pozývajú človeka, aby uskutočnil zásadnú zmenu spôsobu svojej existencie, hovorí Józef Tischner. Ježiš nestanovil žiadne bezprostredne aplikovateľné pravidlá konania. Tým, čo hľadal, je nové srdce človeka, ktorý nekoná na základe donútenia, ale zo slobodnej viery (E. Schweizer). Ježišovi ide o prekračovanie všetkých hraníc, o prekonávanie zákonom a právom upravovaného konania, o prekonávanie všetkých doterajších pravidiel konania, ktoré boli stanovené ľuďmi. V tom je zmysel jeho extrémnych poučení, alebo inak povedané, jeho „radikálnych“, až ku koreňom ľudského srdca siahajúcich požiadaviek. „Radikálne“, až ku koreňom srdca siahajúce Ježišove požiadavky, ktoré vrcholia láskou k nepriateľom, kladú totálne nároky na každého človeka v jeho osobnej a spoločenskej existencii. Aj keď nesmieme pri požiadavkách Ježišovej „reči na vrchu“ principiálne od seba oddelovať individuálne a sociálne, náboženské a politické konanie, jedno je isté : Všetky požiadavky musíme vztiahnuť sami na seba, nechať ich preniknúť do svojho srdca, a urobiť ich činom, kdekoľvek sa nachádzame, a nech už môžeme ovplyvniť čokoľvek, zdôrazňuje Rudolf Schnackenburg.
2. Mystika v kontexte premeny osobnosti
Mystici postupujú pomalou, ale plodnou cestou prebúdzania srdca, a vytvárajú tak kozmický potenciál pre radosť. Svätý Ján od Kríža je výborným príkladom toho, ako sa zapaľovalo jeho srdce, až uzavrel s Pánom novú zmluvu, zmluvu srdca. K prebúdzaniu srdca patrí aj prebúdzanie celého tela. Preto pravý duchovný život máme viesť nielen mysľou a srdcom, ale celou našou bytosťou. V zmysle tradície spirituality stvorenia sú vlastne všetci ľudia aspoň in nuce mystikmi a mystičkami. Mystik nie je dajaká elitárna bytosť, ale každý človek hľadajúci svoje pravé, tzv. „vlastné ja“ (das Selbst), ktoré je uvedomené personálne. V každom človeku drieme mystik. A úlohou vychovávateľov je nájsť a prebudiť vo svojich zverencoch predovšetkým ich mystické vlohy (J. Letz). Fenomén mystiky má aj pedagogický a terapeutický odkaz. Paideia v starom Grécku, je aj mystagógiou, o čom svedčí aj Platónovo „podobenstvo o jaskyni“. V ňom Platón opisuje ľudí pripútaných ku stene jaskyne, ktorí nazerajú na tiene na stene jaskyne. Pravý život je na opačnej strane, ktorý sa odráža v podobe tieňov na stene jaskyne. Obrat k tomuto pravému životu vyžaduje metanoiu, to znamená premenu mysle, alebo doslova transcendovanie mysle. Metanoia sa v pedagogike považuje za hlavný výchovný moment, ktorý však paradoxne nie je nijako predmetne uchopiteľný. Radim Palouš tiež hovorí, že obrat (metanoia, konverzia) je podstatnou výchovnou udalosťou. K tomu však ešte dodáva, že tento obrat sa má realizovať ako obrat k zmyslu. Pod zmyslom Palouš rozumie vzťahovanie sa k celku, alebo k bytostnému základu. Toto vzťahovanie sa realizuje v čase a v dejinách, preto aj zmysel sa explikuje v dejinách. Nie nepodobná je aj mystagógia, a preto mystika nesie v sebe veľké výchovné možnosti. Mystika nás najmä učí poznaniu relativity, ba až iluzórnosti nášho „ja“, a nabáda nás k jeho transcendovaniu, aby sme sa úplne oslobodili, a tak dosiahli absolútne bytie. Cesta k dosiahnutiu absolútneho bytia je hlavne v sebapoznávaní a vo vnútornom očisťovaní. To je zároveň aj terapeutický prínos mystiky, konštatuje Slavomír Gálik a dodáva : „Mystika je tak vychovávateľkou i liečiteľkou zároveň, a je veľkou výzvou aj pre dnešnú, zhonom, konzumom a neurózami poznačenú modernú spoločnosť.“ Mystika svojimi darmi vedie k hlbšiemu zakoreneniu ľudskej existencie v bytí, a k vymaneniu sa z povrchných úrovní založených na svojmocnosti. Privádza človeka i s jeho kultúrou k autentickému existovaniu v bytí, ktoré sa prejavuje v tichu, v ponore do pretvárajúcich skúseností a v úcte k tvorom. Len v mystických skúsenostiach sa môže utvoriť naše pravé „ja“. Nimi sa formujú „ľudia zrodení z ducha“, ako hovorí apoštol Pavol, alebo tzv. „vnútorní“, či „zvnútornení“ ľudia. Utváranie pravého „ja“ sa uskutočňuje v účasti človeka na stvorení, v božsko-ľudskej koaktivite. Zrodenie z mystického je vlastne naším novým zrodením z Boha, v ktorom sme skutočne sami sebou. Každé „vlastné ja“ (das Selbst) je výsledkom tohto pretvárajúceho mystického procesu, je jedinečnou hrou Božstva, a preto utvorenie každého takéhoto pravého „ja“ vyžaduje jedinečnú hru Božieho stvorenia, vysvetľuje Letz. Eckhart hovorí, že tento vnútorný človek je skrytý v nás, vo vonkajšom človeku. Je to podľa neho nebeský človek, nový človek, a priateľ Bohočloveka.
3. Cesta každého konvertitu je nezameniteľná
Nie je možné historicky rekonštruovať, čo Pavol vo svojom živote zakúsil vďaka zázračnému Božiemu zásahu. Ale jeho odpoveďou bola neotrasiteľná viera, že Ježiš Kristus je Synom Božím, a že túto radostnú zvesť (evanjelium) má bezpodmienečne hlásať pohanom, vysvetľuje Klaus Kliesch. Na rozdiel od popisu v Skutkoch apoštolov, vidí historicky Pavol svoje povolanie v súvislosti s veľkonočnými zjaveniami vzkrieseného Krista (1 Kor 15, 8). Podľa Prvého listu Korinťanom „videl Ježiša, nášho Pána“ (1 Kor 9, 1). V liste Galaťanom vyjadruje apoštol svoju premieňajúcu skúsenosť inak, než v Prvom liste Korinťanom. Keď tam povedal, že „videl Pána“, tak tu hovorí, že Boh mu zjavil „svojho Syna“ (Gal 1, 13 – 16). Vedľa toho musíme položiť aj text v liste Filipanom, kde Pavol hovorí o poznaní Ježiša Krista. V oboch prípadoch vidí svoje povolanie na temnom pozadí svojho doterajšieho života (porov. 1 Kor 15, 5 – 9). „Poznanie Ježiša Krista“ – to nie je pre Pavla dajaká učebná látka, ktorú je možné si osvojiť štúdiom. Toto poznanie sa do života vlamuje, postihuje celého človeka, a vyžaruje aj z jeho tváre. Také poznanie má apoštol asi tiež na mysli, keď hovorí : „Kto je v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové“ (2 Kor 5, 17), myslí si Wolfgang Trilling. Pavlovým životom prechádza zlom, existuje pre neho PRED TÝM a PO TOM, dve obdobia, ktoré stoja príkre proti sebe, to prvé celkom v temnote, to druhé v jasnom svetle. To je tá pravá antitéza, ktorú Pavol všade objavuje a objasňuje, antitéza, ktorá dáva jeho myšlienkovej štruktúre stále novú potravu. Pretože dejinami prechádza zlom, preto prechádza zlom aj Pavlovým životom. Alebo tiež obrátene : V zlome, ktorý delí jeho život na dve časti, zakúša apoštol sám na sebe onen veľký zlom, ktorý delí dejiny.
4. Obrátenie na ceste stopom
S vierou sa dnes štyridsaťtriročný Stanislav prvý raz stretol už v detstve. Jeho starý otec z matkinej strany bol katolík a vnuka občas vodil do kostola. Doma sa o Bohu nehovorilo. Prvý vážnejší kontakt s vierou získal až na vysokej škole. „V druhej polovici osemdesiatych rokov som študoval na pedagogickej fakulte, ktorá síce bola ateisticky profilovaná, ale ja som tu stretol jednu spolužiačku, ktorá bola veriaca. V tom istom čase som si našiel aj dievča, ktorá bola z tradične veriacej rodiny, a to boli pre mňa prvé impulzy k tomu, aby som sa začal o kresťanstvo vážnejšie zaujímať,“ hovorí dnes Stanislav. Vlastné obrátenie prišlo potom neočakávane, rýchlo a za neobyčajných okolností. „Krátko po revolúcii sme vycestovali so skupinou známych do Grécka, ale vzťahovo nám to tam neklapalo, a tak som sa jedného dňa rozhodol vrátiť. Zobral som si spacák, tabulku čokolády a oznámil, že idem domov“, spomína Stanislav. Udalosti potom nabrali rýchly spád : „V nedeľu ráno som stopom vycestoval z Grécka ako neveriaci, a v pondelok večer som už išiel v Brandýse na omšu. Obrátil som sa počas tej cesty. V jednej chvíli som totiž prežil zvláštny zážitok, bez ktorého by som asi neveril. Bolo to v takej krízovej situácii, kedy som bol z cesty stopom už dosť unavený. Mal som veľmi silný, priamo fyzický pocit, akoby ma niekto uchopil za rameno, a viedol ma ďalej.“ Po konverzii sa Stanislav začal postupne zapájať do cirkevného prostredia. Premena jeho života nemohla uniknúť neveriacemu okoliu, v ktorom sa pohyboval. „U niektorých svojich známych, hlavne u neveriacich, som vyvolával rozpaky (....) a očakávali, čo sa bude so mnou diať. Či budem rovnaký ako predtým, alebo (...) ich začnem , lámať ´na vieru. Keď ale videli, že vo vzťahu k ním sa nič zásadného nezmenilo, postupne to akceptovali “, hovorí Stanislav.
5. Vianočné obrátenie svätej Terézie z Lisieux
Zaujímavým príkladom „sprítomnenia“ vianočnej milosti je tzv. druhé obrátenie svätej Terézie z Lisieux, ktoré sa udialo na Vianoce 1886, ešte pred jej vstupom do kláštora. Svätica sama ju nazýva „milosťou úplného obrátenia“ (porov. Autobiografické spisy, s. 95). Až do Vianoc 1886 sa Terézia prejavovala nápadne precitlivele, podľa vlastných slov bola svojmu okoliu až neznesiteľná, hoci jej nechýbala dobrá vôľa. V tom čase by nikto neveril, že za necelé dva roky bude schopná vstúpiť do karmelitánskej rehole, a žiť tam v zabudnutí na seba, celkom zameraná na spásu druhých. Sama priznáva : „Pán Boh musel urobiť malý zázrak, aby mi umožnil v jedinom okamihu povyrásť, a tento zázrak urobil v nezabudnuteľný Štedrý deň. (...) Ježiš, novonarodené dieťa, zmenil noc mojej duše na prúdy svetla. Tej noci, kedy sa stal z lásky ku mne slabým a trpiacim, urobil ma silnou a odvážnou, odel ma do svojej výzbroje. Od tej požehnanej noci som nebola premožená v žiadnom boji, ale naopak, kráčala som od víťazstva k víťazstvu, a povedala by som, že som sa pustila do behu míľovými krokmi“ (Autobiografické spisy, s. 95). Možno nás zarazí, ako radikálne opisuje svätá Terézia z Lisieux svoju vnútornú premenu ; svedectvo pôsobí dojmom zbožného preháňania. Našťastie sa môžeme odvolávať na podobnú skúsenosť iných svätých (obrátenie svätého Pavla alebo svätej Terézie z Avily). Ale ako sa to vlastne celé stalo ? Pri polnočnej omši prijala Terézia z Lisieux do srdca „Boha silného a mocného“ – ako sama píše. Vo chvíli, keď sa osobne stretla s Dieťaťom Ježišom, Bohom silným (neišlo tu o sentimentálny zážitok s dieťaťom v jasliach), našla vnútornú silu, ktorú stratila vo svojich štyroch rokoch, v súvislosti s traumatizujúcou smrťou matky. Sama o tom píše : „Terézia už nebola tá istá, Ježiš zmenil jej srdce. V jedinom okamihu vykonal dielo, ktoré by som nedokázala za desať rokov. Uspokojil sa s mojou dobrou vôľou.“ (Autobiografické spisy, s. 95). Uzdravenie vnútorného zranenia ju vyviedlo z neurotickej sebastrednosti a umožnilo jej, aby sa nanovo otvorila svojmu poslaniu pre život druhých. V Autobiografických spisoch Terézia prechádza plynule od opisovania milosti Vianoc, k obrazu rybára duší, k rastúcej túžbe po spáse druhých, ktorá pramení v samotnom srdci Božom. (K. Lachmanová).

Literatúra
Gálik, S. : Filozofia a mystika. Duchovný vývoj človeka z hľadiska mystík svetových náboženstiev. Bratislava : IRIS, 2006, str. 156.
Heriban, J. : Príručný lexikon biblických vied. Bratislava : Don Bosco, 1998, str. 690 – 691.
Kliesch, K. : Skutky apoštolů. Kostelní Vydří : Karmelitánske nakladatelství, 1999, str.68 – 70.
Lachmanová, K. : Kdybychom znali Boží dar ... (Jn 4, 10). In : Katolický týdeník, roč. XX., 2009, č. 51 – 52, str. 1.
Letz, J. : Filozofická antropológia. Príspevok ku kreačno – evolučnému porozumenia človeka. Bratislava : Charis, 1994, str. 64 – 65.
Letz, J. : Mystičky západu. Inšpirácia pre kresťanskú filozofiu a teológiu. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2002, str. 20 – 25.
Palouš, R. : Čas výchovy. Praha : SPN, 1991, str. 56 – 57, 108 – 125, 159, 166 – 214. In : Gálik, S. : Filozofia a mystika. Duchovný vývoj človeka z hľadiska mystík svetových náboženstiev. Bratislava : IRIS, 2006, str. 156.
Prinz, J. : Příběh konvertity : Obrácení na cestě stopem. In : Katolický týdeník, roč. XXI., 2010, č. 12, str. 4.
Schnackenburg, R. : Všechno zmůže kdo věří. Kázání na hoře a Otčenáš. Praha : Vyšehrad, 1997, str. 37, 58, 64, 69.
Schweizer, E. : Das Evangelium nach Matthäus (Das neue Testament Deutsch 2), Göttingen, 1982, s. 110 – 116. In : Schnackenburg, R. : Všechno zmůže kdo věří. Kázání na hoře a Otčenáš. Praha : Vyšehrad, 1997, str. 37.
Tischner, J. : Ako žiť ? Uvedenie do kresťanskej etiky. Bratislava : Serafín, 2005, str. 101.
Tresmontant, C. : Bible a antická tradice. Praha : Vyšehrad, 1970, str. 111, 127 – 128.
Trilling, W. : Apoštol Pavel. Misionář a teológ. Praha : Vyšehrad, 1994, str. 38 – 56.