Pavlovým životom prechádza zlom, existuje pre neho PRED TÝM a PO TOM, dve obdobia, ktoré stoja príkre proti sebe, to prvé celkom v temnote, to druhé v jasnom svetle. To je tá pravá antitéza, ktorú Pavol všade objavuje a objasňuje, antitéza, ktorá dáva jeho myšlienkovej štruktúre stále novú potravu. Pretože dejinami prechádza zlom, preto prechádza zlom aj Pavlovým životom. Alebo tiež obrátene : V zlome, ktorý delí jeho život na dve časti, zakúša apoštol sám na sebe onen veľký zlom, ktorý delí dejiny (Wolfgang Trilling).

1. Oslnenie spôsobené nebeským zjavením

Skutky apoštolov opisujú trikrát tzv. "zážitok pred Damaskom", vždy trochu inak, podľa súvislosti (Sk 9,1-19a ; 22,3-21 ; 26,2-23). Lukáš mal pravdepodobne k dispozícii rozprávanie, ktoré mohlo vzniknúť v damašskej obci. Súčasnú jazykovú podobu, ovplyvnili rôzne motívy, používané pri rozprávaní o obrátení, povolaní, snoch, zjaveniach a videniach. Tieto texty, predovšetkým ten prvý, vtlačili podobu nášmu názoru a našej predstave o tom, čo Pavla pred Damaskom stretlo. Je to pochopiteľné (porov. napríklad opisy a obrázky v biblických dejinách ), ale je to škoda. Lebo o tejto rozhodujúcej udalosti hovorí často Pavol sám, síce zdržanlivo a stručne, ale priamejšie a predovšetkým autentickejšie, než sa to robí v obšírnych a prikrášlených príbehoch Skutkov apoštolov. Tam čítame na prvom mieste : "Ako šiel a blížil sa k Damasku, zrazu ho zalialo svetlo z neba. Padol na zem a počul hlas, ktorý mu hovoril : Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ ? On povedal : Kto si Pane ? A ten : Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ." (Sk 9,3-5). Druhý opis nájdeme v Pavlovej obhajobe na nádvorí jeruzalemského chrámu. Pavol rozpráva : "Ako som šiel a blížil sa k Damasku, zrazu ma okolo poludnia zalialo jasné svetlo z neba." (Sk 22,6). Po tretí raz tento príbeh najdeme v reči, ktorú Pavol predniesol pred miestodržiteľom Festom a kráľom Agrippom v Cezarey (Sk 26,2-23). Tentokrát Pavol tlmočí slová zjaveného Pána, ktorými poveril Pavla poslaním : "Cestou som na pravé poludnie videl, kráľ môj, svetlo z neba jasnejšie než žiara slnka, ktoré zalialo mňa aj tých, čo šli so mnou. Všetci sme padli na zem a ja som počul hlas, ktorý mi po hebrejsky hovoril : Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ ? Ťažko ti proti ostňu sa vzpierať. Ja som sa spýtal : Kto si Pane ? A Pán povedal : Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ. Ale vstaň a stoj na nohách ; lebo som sa ti na to zjavil, aby som ťa ustanovil za služobníka a svedka toho, čo si videl, i toho, čo ti ešte zjavím. Budem ťa chrániť pred ľudom aj pred pohanmi, ku ktorým ťa posielam otvoriť im oči, aby sa od tmy obrátili k svetlu a od satanovej moci k Bohu, a tak dosiahli odpustenie hriechov a podiel medzi posvätenými vierou vo mňa." (Sk 26,13-18). Obľúbeným prostriedkom antického dejepisectva bolo, že určité významné udalosti vysvetlovalo pomocou prednesených rečí a že tieto reči aj volne tvorilo. Tento prostriedok autor Skutkov apoštolov (Lukáš) často a suverénne používal, predovšetkým v prípade Petra a Pavla. Hlavná vec je, že vo všetkých troch rozprávaniach je reč len o svetelnom zjavení, a potom vždy o "hlase", ktorý sa dáva poznať ako hlas Ježišov. Sú to teda dve oddelené zázračné udalosti : svetlo z neba a hlas z neba. Ale nehovorí sa tu zreteľne o tom, čo Pavol sám lapidárne vyjadril takto : "Vari som nevidel Ježiša, nášho Pána ?" (1 Kor 9,1 ; porov. narážky v Sk 22, 14-17; 9, 17.27 ; 26,16). Výraz "svetlo" sa v Písme používa najmä pre Božie zjavenie (porov. Ž 27,1 ; 36,10 ; Iz 60,19 ; Prís 6,23). Boží Pomazaný (Mesiaš) prináša svetlo, je sám svetlom (Iz 42,6 ; 49 6 ; Lk 2,32 ; Sk 13,47). "Svetlo" a "slovo" sú úzko späté. Ježiš, ktorý je svetlo, hovorí slová Božie (Jn 8, 28.31 ; 12,46-50 ; Mt 4,16), je Slovo, ktoré sa stalo telom (Jn 1,1.14). Pavol pozná Ježiša, Pána skrze videnie. Pozná ho ako osláveného Krista. Na jeho tvári zažiarilo svetlo, ktoré Boh kedysi na počiatku stvorenia vyvolal z temnoty, ktoré teraz na počiatku nového stvorenia svieti na tvári nového Adama. Odblesk tohto svetla bolo dané poznať aj Pavlovi. Hovorí o tom v neporovnateľnej vete, v ktorej je možné postrehnúť reflexiu skúsenosti pri Damašku : "Boh, ktorý povedal : Nech z temnôt zažiari svetlo, zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista " (2 Kor 4,6). Nie je možné historicky rekonštruovať, čo Pavol vo svojom živote zakúsil vďaka zázračnému Božiemu zásahu. Ale jeho odpoveďou bola neotrasiteľná viera, že Ježiš Kristus je Synom Božím a že túto radostnú zvesť (evanjelium) má bezpodmienečne hlásať pohanom.

2. Pavlovo vlastné svedectvo

Na rozdiel od popisu v Skutkoch apoštolov vidí historický Pavol svoje povolanie v súvislosti s veľkonočnými zjaveniami vzkrieseného Krista (1 Kor 15,8). Podľa Prvého listu Korinťanom "videl Ježiša, nášho Pána" (1 Kor 9,1). Slovom "vidieť" sa v Biblii vyjadruje istý spôsob vzťahu a zjavenia. Ide o vzťah označujúci bezprostrednú blízkosť medzi Bohom a človekom, človekom a Bohom. Stvoriteľa a stvorenie už totiž nič nerozdelí, pretože Otec a syn sa ocitajú "z tváre do tváre". Toto zjavenie sa týka priameho a mimoriadneho poznania Boha, ktoré sa vzťahuje buď k nášmu zmyslovému a pozemskému bytiu, alebo k nášmu bytiu eschatologickému a večnému. Môže predchádzať aj sprevádzať vieru, túto druhú formu poznania, ktorá je síce len predbežná, ale tu na zemi jediná rozhodujúca. V kráľovstve Božom vystrieda vieru videnie. Zvláštnym prípadom správ o videní Ježiša sú svedectvá o videní vzkrieseného Pána (porov. Lk 24,34 ; Sk 13,31 ; 1 Kor 15,5-8). Ide o skutočné stretnutia so živým Pánom, ktoré sú odlišné od videní vo vytržení mysle. Stretnutie so vzkrieseným Kristom nie je nikdy spájané so snom alebo s extatickými skúsenosťami. Reálnosť týchto stretnutí zdôrazňuje Lukáš, keď hovorí o dotyku tela vzkrieseného Krista, a o tom, že pred učeníkmi jedol (Lk 24,39.43). Jediné stretnutie na ceste do Damasku stačí, aby určilo Pavlovu budúcnosť : " Nie som apoštol ? Vari som nevidel Ježiša, nášho Pána ? " (1 Kor 9,1). Pavol veľmi starostlivo odlišuje toto zjavenie od všetkých videní, ktorých sa mu dostalo neskôr. V liste Galaťanom vyjadruje apoštol svoju premieňajúcu skúsenosť inak než v Prvom liste Korinťanom. Keď tam povedal, že "videl Pána", tak tu hovorí, že Boh mu zjavil "svojho Syna". Vypočujme si celý ten text : "Veď ste počuli, ako som si kedysi počínal v židovstve ; že som veľmi prenasledoval Božiu Cirkev a nivočil som ju. V židovstve som prevýšil mnohých vrstovníkov vo svojom rode, lebo som viac horlil za obyčaje svojich otcov. Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi, už som sa neradil s človekom." (Gal 1,13-16). Vedľa toho musíme položiť aj text v liste Filipanom, kde Pavol hovorí o poznaní Ježiša Krista. V oboch prípadoch vidí svoje povolanie na temnom pozadí svojho doterajšieho života. Keď sa Boh ľuďom zjavuje dáva im poznať seba samého vo svojom Synovi. Boží Syn je výslovným obsahom zjavenia. Keď sa Boh ľuďom zjavuje zostáva iniciátorom a pánom svojho vlastného zjavenia. Ježišova ľudská stránka o sebe, jeho charakter, cnosti, názory, nám nezjavuje Boha. Zjavuje ho to, čo nám Ježiš z Božieho poverenia hovorí (jeho slovo), čo pre nás z Božieho poverenia koná (jeho poníženie a víťazstvo), čo v nás ako Pán cirkvi z Božieho poverenia pôsobí (jeho prítomná autorita) a čím z Božieho poverenia pre celý svet je a bude (jeho konečný príchod).

3. Pavlovo posolstvo a videní pred Damaskom

Podľa významného súčasného teológa Eugena Bisera tu ide o taký hlboký intímny zážitok, že keď Pavol o ňom hovorí, ide o jeho spontánnu tvorbu a nie o preberanie starozákonných obrazov, alebo o teologickú reč, bežnú v kresťanskej obci. V každom prípade mal Pavol dojem, že bol vo svojom veľkonočnom zážitku oslovený Bohom, obdarovaný novou životnou náplňou a zasvätený do tajomstva Božieho života. "Zdá sa mi, že nikde inde sa neukazuje vznik viery v Krista s takou samozrejmosťou...", konštatuje Eugen Biser. Pavol potom ako bol jeho život premenený, chce asi povedať toto : Vo svetle nového základu života, ktorým sa mu stal Kristus, javí sa predošlý základ života smiešny a úbohý. Ako len mohol na neho vsadiť ? To sa mu stáva po stretnutí s Kristom nepochopiteľným, ale práve až po tomto stretnutí. Vypočujme si text, ktorý o tom hovorí : "Hoci ja by som mohol aj do človeka vkladať nádej. Ak si niekto iný myslí, že môže mať nádej v tele, tým skôr ja : na ôsmy deň obrezaný, z Izraelovho rodu, z Benjaminovho kmeňa, Hebrej z Hebrejov, čo sa týka zákona farizej, čo do horlivosti prenasledovateľ Cirkvi, čo do spravodlivosti, ktorá je v zákone, žil som bezúhonne. Ale čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu. A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista - spravodlivosťou z Boha, založenou na viere." (Flp 3,4-9). Poznanie Ježiša Krista - to je to prekvapujúco nové. Myslí tým iste to, čo v Prvom liste Korinťanom označil ako "videnie Pána"(1Kor 9,1). Toto videnie muselo však byť tak uchvacujúce, že v rovnakom okamihu spôsobilo aj Pavlovu premenu, konštatuje Trilling. Poznanie Ježiša Krista neznamená len toto, že Ježiš, ten usmrtený žije, ale aj to, že je Pánom. Pavol to, kým Ježiš skutočne je. Pavlovi nebola darovaná len viera, kto tento Ježiš skutočne je, ale smel Ježiša tiež uvidieť, poznať ho skrze videnie (1 Kor 9,1). Musíme to Pavlovi veriť, keď mu chceme porozumieť. Pán, Kyrios, ktorého Pavol pozná, pretože bol ním poznaný, je teda pre neho tiež Pán - Duch, Kyrios - Pneuma. Výraz pre skutočnosť nebeského Krista, ktorý však je prítomný uprostred sveta. Poznanie Ježiša Krista - to nie je pre Pavla nejaká učebná látka, ktorú je možné si osvojiť štúdiom. Toto poznanie sa do života vlamuje, postihuje celého človeka a vyžaruje aj z jeho tváre. Také poznanie má apoštol asi tiež na mysli, keď hovorí : "Kto je v Kristovi je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové." (2 Kor 5,17). Ďalšie kľúčové slovo pre pochopenie Pavla nachádzame v liste Filipanom : "Aby som získal Krista a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista - spravodlivosťou z Boha, založenou na viere." (Flp 3,9). Vedúcim motívom Pavlovej životnej cesty bola "spravodlivosť". S Kristom sa aj to od základu zmenilo. S ním existuje nová spravodlivosť, ktorá nie je Pavlova vlastná, pretože by vychádzala z neho samého, a to znamená z jeho naplnenia Zákona, jednoducho "zo Zákona". A navyše je tu nová cesta, totiž viera v Krista. Nová spravodlivosť však vychádza "z Boha". To bolo to veľké, oslobodzujúce odhalenie, ktoré Pavol smel urobiť a ktoré tiež patrí k vynikajúcemu poznaniu Ježiša Krista. Darovaná spravodlivosť z Boha nie je jednorázový dar, ale je to kvalita, rámec a šanca nového životného modelu vôbec. Prítomnosť zahrňuje v sebe už všetku budúcnosť. Vlastníctvo vyvoláva ďalšiu túžbu. Vynikajúce poznanie je tu a človek oň sa ďalej usiluje, tiež vo vzťahu k životu v "novej spravodlivosti". O tom hovorí Pavol v liste Filipanom (Flp 3,10-12). Čo Pavol mieni spravodlivosťou, ospravedlnením, Zákonom a vierou, to je zviazané z jeho vlastnou skúsenosťou, z ktorej hovorí.

4. Pavol je svedok Veľkej noci

Pavol vo svojej vízii pri Damasku nevidí iba živého Krista, ale toho, ktorý ho miloval a daroval sa mu (Gal 2,20). Zmŕtvychvstanie tak vidí naozaj zvnútra. Ako celou silou zdôrazňuje, ukrižovaný Ježiš preňho síce ožil k novému životu skrze Božiu moc, ale zmŕtvychvstalý Kristus tento nový život nežije iba v odlúčenosti svojej slávy, ale súčasne aj v ňom samom (Wikenhauser). Ak je to tak, potom všetko smeruje k otázke, ako sa Pavlov vnútorný pohľad môže stať prístupným pre druhých. Odpoveď, ktorú na to dáva apoštol Pavol, je prekvapujúco jednoduchá a pochopiteľná : vierou ! Pretože preňho medzi svedkom Veľkej noci a veriacim nejestvuje z vecného hľadiska nijaký rozdiel. Líšia sa jedine prístupom, pretože jedni bezprostredne prijali to, čo on poskytol iba sprostredkovane, cez slová svedkov a ich odovzdávanie ďalším skrze ohlasovanie. Kto sa však raz nechal pohnúť k viere, zažije to isté ako oni. Pretože ak "vo svojom srdci uveríš", že Boh vzkriesil ukrižovaného Ježiša z mŕtvych "budeš spasený" (Rim 10,9). Aj jemu bolo, zásadne a podstatne, odhalené tajomstvo o Božom Synovi priamo v jeho srdci : ako nauka, ktorá sa mu odovzdáva, ako predmet viery volajúci k viere, ako slovo, ktoré sa mu prihovára. Viera je vierou v zmŕtvychvstanie a stáva sa istotou natoľko, nakoľko je stvárňovaná. Azda už nemusíme zdôrazňovať, ako veľmi sa to podobá ubezpečeniu, ktoré možno zakúsiť v rozhovore : istota o fakte samotného rozhovoru a o existencii partnera dialógu. V prípade viery v zmŕtvychvstanie fakt, že veríme dialogickým spôsobom, postupne zrastá s tým, v čo veríme, a to tak, že Ježišovo zmŕtvychvstanie, na ktorom spočíva celá skutočnosť kresťanstva, prežívame súčasne ako nosný základ viery. Platia tu Pavlove slová : "Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený a je ním Kristus" (1 Kor 3,11). Vo viere sa spätne obraciame k tomuto základu, ktorý má neoblomnú pevnosť a novú silu v takej miere, v akej veríme, končí svoje podnetné úvahy Biser.

Literatúra/n Biser, E. : Ježíš dnes znovu objevený. In : Teologické texty, 1992, 4, s. 137 - 139./n Biser, E. : Vyznanie viery a Otčenáš. Nová interpretácia. Bratislava : Serafín, 2007./n Kliesch, K. : Skutky apoštolů. Kostelní Vydří : Karmelitánske nakladatelství, 1999./n Mühl, M. : Unbekannter Paulus. Zwei Bücher von Eugen Biser. In : Christ in der Gegenwart. 2003, 12./n Novotný, A. : Biblický slovník. Praha : Kalich, 1956./n Trilling, W. : Apoštol Pavel. Misionář a teológ. Praha : Vyšehrad, 1994./n Von Allmen, J., J., a kol. : Biblický slovník. Praha : Kalich, 1987./n