Tomáš Štrauss : Toto rozbiehajúce sa 21. storočie. Esej o aktuálnej súčasnosti. Bratislava : Kalligram, 2009, 229 strán.

<img vspace="10" hspace="10" border="1" align="right" style="" alt="" src="http://umlaufoviny.com/www/res_publica/Redakcni_system/clanky/image/807_strauss.jpg" /> Naše rozprávanie by sa mohlo začať práve v tom momente, keď si Galileo zostrojil zvláštnu trubku a ponúkol inkvizítorom, ktorí ho vyšetrovali, aby do nej nazreli a spoznali, aký veľký a rôznorodý je náš vesmír a akí malí sme my a naše istoty v ňom. Koperník podložil Galileiho hypotézu matematickými výpočtami. Koniec našej znepokojujúcej neistoty však nenastal ani s ohlasujúcim sa novovekom. Dozrel však už čas, aby sa inštinkty nahradili ideami. Ideami pochádzajúcimi z najrôznejších oblastí. Nie je pritom dôležité, či tieto idey pochádzajú z našej empirickej skúsenosti, alebo či sú produktom svojbytnej myšlienkovej aktivity. Predel neprebieha medzi prírodou, vedou a technikou na jednej strane a umením na druhej strane. Laboratória, knižnice a ateliéry sa navzájom dopĺňajú. „Moderna“ neuniesla ťarchu svojich vlastných ideálov. Či nám to umožní práve sa otvárajúce 21. storočie, ťažko povedať. Nateraz je pozorovateľný iba vzrastajúci individualizmus. Ideológia a mobilizujúce avantgardné programy stratili svoju niekdajšiu príťažlivosť. Namiesto niekdajších vertikálnych väzieb (pohľad hore), dnes prevládajú väzby číro horizontálne (pohľad okolo seba). Kľúčovým faktorom sa stali masovokomunikačné média. Obraz nahradil slovo. Šport nadobudol približne tú mobilizujúcu úlohu, akú kedysi zaujímali náboženstvo, politika a kultúra. Stratu tradičnej funkcie a významu preukazuje aj súčasné umenie. (Tomáš Štrauss)

Pochopiť tú či inú obklopujúcu nás spoločenskú skutočnosť predpokladá odstúpiť od reality „očividného“ (fenomenológ by povedal : od života ako takého) a pokúsiť sa zaujať pozorovací uhol, ktorý je svojho druhu akousi abstrakciou reality. Abstrakciou, tečúcou a rozplývajúcou sa a preto ťažko uchopiteľnou. Ňou je napokon aj všetko prepájajúca pečať a pojem jedného viac–menej homogénneho storočia. Pokiaľ ide o to nedávno minulé storočie, na povrch sa predierajú oba v tom čase markantné a určujúce ideologické a politické systémy : fašizmus a komunizmus. A k tomu vecne a logicky ich sprevádzajúce násilie a nový, historicky doteraz neznámy pojem „svetové vojny“ a sprevádzajúci ho „totalitarizmus“. Kto by po nich nesúhlasil s tým, že strohé, ak chceme, lapidárne a jednoznačné odsúdenie nedávnych diktatúr, celosvetových krvavých vojnových požiarov, neprávostí a iných sprievodných javov 20. storočia je tu na mieste. Príchod 21. storočia sa tak môže zdať ako vykúpenie. Na programe dňa je pritom nielen vstup do nového storočia, ale aj vstup do nového tisícročia. Dochované staré kroniky opisujú apokalyptické vízie,
ktoré panovali v Európe okolo roku 1000. Apokalyptické vízie sa však nenaplnili. Akékoľvek analógie k prelomu do nášho tisícročia sú tu však bezpredmetné. Isté však je, že zbúranie Berlínskeho múru a pád komunistických režimov v roku 1989 a následne aj rozpad Sovietskeho zväzu v roku 2001 mohli zármutok a vízie konca a zániku vyvolať iba u niekoľkých. U väčšiny ľudí prevládlo nadšenie, ktoré dávalo zabudnúť aj na práve sa ohlasujúci zlom tisícročia. Akosi sme vtedy pozabudli aj báť sa, hovorí Štrauss. Pochopiť náš čas, alebo lepšie držať krok so súčasnými a ešte sa len rodiacimi vývojovými tendenciami, nie je vôbec ľahké. Isté však je, že dnes nielen jedno storočie, ale dokonca aj jedno jediné desaťročie znamenajú veľa, až priveľa. Naše doterajšie návyky a skúsenosti pritom orientáciu v prítomnosti nijako neuľahčujú, skôr sťažujú. Nepredvídateľnosť prichádzajúcich udalostí sa stala jedným z najzávažnejších charakteristík súčasného diania. Žiada zásadnú otvorenosť a do istej miery aj bezpredsudkovosť nášho myslenia a konania. Storočie, ktoré práve prežívame, je tápajúce a rozporné. A ak sme preto aj naďalej – a to na základe novo sa vynárajúcich skutočností – skôr pesimisticky naladení, máme na mysli nielen tie či iné fakty a súvislosti, ale najmä absenciu akejkoľvek jednoznačnej a hmatateľnej alternatívy, zdôrazňuje Štrauss. Hovorí : „Sám som (...) hľadal argumentáciu na zdôvodnenie ciest svojbytnosti a neschematičnosti myslenia. Nachádzal som ju v umení, jeho konkrétnej bezprostrednosti a tým aj v spôsobe seba vyjadrenia a fantázie. ̗ Intuíciá takto ako zmysel pre postrehnutie a vyjadrenie empiricky ešte neoveriteľnej a na horizonte sa práve len vynárajúcej skutočnosti. Umenie oslobodzujúce nás tak svojím elementárnym poňatím novosti a kreativity z okov prevažujúceho a gniaviaceho dobového myslenia (...), z akýchkoľvek hotových šablón a daných spoločenských predsudkov. Umenie teda (a paralelne s ním aj veda) ako svojským spôsobom na povrch sa predierajúca (...) potenciálna a nezávislá ̗ pravdá .“ Nič nie je, všetko sa stáva. Žiť znamená reagovať na stále sa meniace problémy prítomnosti. Žiť znamená takto meniť sa. A to je ťažšie, než zamilovať sa do seba samého a opakovať stále to isté, myslí si Štrauss. Pasovať sa s práve prežívaným časom alebo čo aj s novými dobovými konvenciami a mýtmi, nielen prijímať, ale aj aktívne analyzovať obklopujúce nás dianie, osobitné vyhliadky na úspech isteže neposkytuje. Problém je v tom vymedziť si, či je naším konečným cieľom pochopiť a definovať tie alebo iné rozplývajúce sa pavučiny, ktoré nás obklopujú, alebo sa do nich jednoducho len vnoriť. Ide o zdiaľky viditeľné, stále dookola krúžiace a hlasno na seba upozorňujúce lopaty mátožných veterných mlynov, proti ktorým urputne bojoval už legendárny stredoveký rytier na svojej unavenej kobyle. Veterných mlynov, ktorých neopísateľné bzučanie nás neustále zo všet-
kých strán obklopuje, ešte aj dnes pritom pribúda. Na ich hukot si čoraz viac zvykáme. A čo je ešte horšie, ani ho už nevnímame, konštatuje Štrauss. Na odhalenie akýchkoľvek mýtov, máme už dnes k dispozícii čoraz viac nielen zdanlivo veľavravných téz, ale aj presných, štatisticky upravených čísel s práve opačným vyznením ako boli tie východiskové a včerajšie. Keď sa nám takto podarí zdolať čo len jeden veterný mlyn (rozumej : pochopiť jeho niekdajšiu historickú funkčnosť, pozadie a význam), hneď na seba upozorní rovnako vtieravo hrkotajúci nový a doteraz nepovšimnutý ďalší veterný mlyn. Postarajú sa o to už príslušní ideológovia, vedci a pseudovedci, ktorým sme ešte v 20. storočí občas aj uverili. Dnes už nie. Slová sociológov, filozofov a politikov v súčasnosti žiadne definitívne alebo aspoň vierohodné vysvetlenie a návod na život a prežitie už totiž neposkytujú. Namiesto jednoznačného slova čoraz viac prevažuje nepretržitý tok obrazov a informácií z Googlu. A k tomu výskumy verejnej mienky. Teda tok všeobecne prístupných a ľahko použiteľných technických prostriedkov na zjednodušenie myslenia a skutočnosti. Čo robiť ? Pociťujeme túto problematiku – napriek všetkému – prinajmenšom za podnet na uvažovanie. Podľa Štraussa „vyrovnávať sa s novým, predpokladá to nové aj rozpoznať. A rozpoznať ho práve ako nové môžeme len na báze už existujúcej tradície, znalostí a na základe už doteraz dovŕšeného (...). Porovnávať porovnateľné, rozlišovať a oddeľovať pritom vzájomne nezlučiteľné, je práve pre tých starších pozorovateľov a aktérov nedávnych dejín svojho druhu povinnosťou a záväzkom (...).

Už na prvý pohľad sa postmoderna javí ako radikálne omladzovanie, navodzujúce niekedy až dojem infantilizmu. Všetko je dnes nové, a preto rešpektabilné, ale nič nie je pritom naozaj a pevne rešpektované práve ako nové. Aby sme mohli niečo ohodnotiť, musíme mať k dispozícii isté kritérium hodnotenia toho, čo považovať za východiskovú hodnotu a mieru posudzovania. A tu je práve problém. Východiskové fakty, či už ide o techniku, vedu, politiku alebo kultúru, sa menia tak prudko, že „vlastným kritériom sa stáva napokon len táto ustavičná a absolútna zmena“, vysvetľuje Štrauss. Kedysi – a odvoláva sa tu na umenie, ale aj na pamiatky vôbec – staré znamenalo cenné. Dnes máme síce k dispozícii zdokonalené prírodovedecké metódy merania staroby, vykryštalizovanie dajakých pevných východiskových hodnôt to však neovplyvňuje. Možno už prestali existovať. Zapríčinili to do istej miery aj tí starší a či starnúci, keď sa za každú cenu snažia prispôsobiť tým mladším alebo zostať navždy mladými, myslí si Štrauss. Ako sa teda javí postmoderna ? Predovšetkým ako existujúci a od začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia hlása-
ný filozofický pluralizmus, legitimizácia relativity a búranie veľkých a absolútnych idealistických projektov minulých čias. To je to, na čom sa asi od Ch. Jencksa, po povedzme W. Welscha, či P. Sloterdijka – zhodujú všetci myslitelia a teoretici nastávajúcich čias. Svojím spôsobom sú pritom všetci „dekonštruktivisti“. Nielen architektúra, ale všetky odvetvia nášho myslenia a konania, nadobudli týmto novým a nedogmatickým prístupom ku skutočnosti, súc pozbavené akýchkoľvek normatívnych predpisov a zákazov, nový rozlet a pretrvávajúcu inšpiráciu. Obzerať sa možno na všetky strany. Nielen dopredu, ale čo aj dozadu. O dnešku to platí obzvlášť. Ak siahneme do dejín logického myslenia, pri jeho zrode stojí azda už aristotelovská koncepcia mnohorakosti a rozmanitosti bytia. „Anything goes“ alebo všetko je možné a dovolené, hlása teoretik vied K. Feyerabend : „ (...) To, čo sa v skutočnosti deje, sú postupné zmeny, vedúce k novým pojmom a k príbehom z nich vytvorených.“ Isté je, že postmoderna nie je len prostým pokračovaním , ale ani len prostým popretím a transformáciou moderny. Jedno sa nezačína tam, kde sa iné končí. Napokon ani moderna nezačínala v tom bode a v tej hodine, kde končil historický stredovek a novovek. Povedzme, pri prechode od manuálnej k mechanickej práci a potom od výrobnej spoločnosti k spoločnosti industriálnej. Jedno sa časovo a priestorovo preplieta s druhým. Fakticky – aj keď nie ideovo či programovo – ho berie na vedomie a nadväzuje naň. Zvonka síce nepozorovateľne, čiže aj organicky, sa doňho prosto vnára. Kľúčovým pojmom teda v podstate nie je romantická idea začiatku a konca, ale idea rozptylu (všetkého). Nie jeden homogénny princíp, ale ich dialektický súhrn. A vždy sa novo utvárajúca jednota. Jednota, ktorá musí byť kompromisom rôznych stanovísk, konštatuje Štrauss. Hovorí : „Postmoderna (...) sa začína tam, kde sa končí akýkoľvek homogénny pojmový a významový celok. Ide o schopnosť používať paralelne viacero rôznorodých jazykov. V základe tejto schopnosti stojí maximálna diverzifikácia funkcií, záujmov a služieb. Pluralizmus modelov, orientačných systémov a vzájomne si konkurujúcich paradigiem. Excentrickosť bez akýchkoľvek okrajov a hraníc. Imanentná korelácia a vzájomné prepájanie sa rôznych typov uvažovania a inteligencie. Individualizácia namiesto kolektivizácie. Rozhovor ako pokusné rozmýšľanie nahlas. Racionalizmus a skepsa ako zásada a nielen ako príležitostná rutinérska výrečnosť a vyhýbanie sa novému a ešte nateraz neznámemu. (...) schopnosť čítať kultúrne a iné usilovania v ich vlastnom (historickom) kontexte.“ V opozícii voči solipsizmu existencialistov (Sartre, Camus a ďalší), populárnemu bezprostredne po druhej svetovej vojne, formuje sa v každom čase „súhra histórie, sociálnych podmienok a foriem správania“. Spoločnosť nás vychováva a naše „egá“ sa sformovali z biologického mate-
riálu v dôsledku nepretržitej interakcie s ostatnými príslušníkmi ľudského rodu. Sociálnym konštruktom sú pritom nielen idey, ale aj povedzme emócie a naše vlastné povedomie a predstava individuality, vysvetľuje Štrauss. Uznať obmedzenosť a hranice svojho vlastného „ja“ je aktom oslobodzovania sa z tradičného, od čias romantizmu v Európe pretrvávajúceho egotického uzatvárania sa do samého seba, či homoerotického sebaobjímania. Sloboda myslenia a konania nadobúda vďaka práve sa črtajúcej postmoderne, nový intelektuálny a estetický rozmer. Moderna všetkých možných odtieňov a k nej sa hlasito a výtržnícky pridružujúce, z podhubia 20. storočia vyrastajúce hnutie avantgárd, boli čo aj nechcene, formou totálnej – nebojme sa tohto slova – totalitárnej interpretácie skutočnosti na taký, či onaký prejudikatívny a mesianistický spôsob. Postmoderna je v tomto zmysle východiskom z dlhotrvajúcej krízy moderny. Je schopnosťou ju pochopiť, čo znamená pochopiť ju síce láskyplne, ale s odstupom a kriticky, reflektujúc ju tak v konkrétnom čase a v konkrétnom priestore. Štrauss zhŕňa svoju úvahu o cestách k dnešku vyjadrením skepsy voči akýmkoľvek okrúhlym a zdanlivo všetko zhrňujúcim definičným a kategorizačným pojmom. Hovorí : „Lekári hovoria o ̗ označovacej́ potrebe vari u všetkých laikov. Pacient chce od ̗ doktorá (samotný titul už implikuje liečenie, až vyliečenie) jednoznačné pomenovanie znepokojujúcich ho symptómov. Pomenovanie mu pomáha chápať samého seba, a pôsobí takto hojivo. (...) Pacient si to vyžaduje ; my všetci si to vyžadujeme. Vychádzať – bez istých nahlas vyrieknutých výhrad k vlastným možnostiam a obmedzeniam – v ústrety prejaveným a neprejaveným očakávaniam ľudí, sa mi však obzvlášť nepozdáva (...).“

Spolu s epochou moderny, či modernizácie spoločnosti, sa do nášho vedomia vtláča markantný, dobovo a spoločensky podmienený a teda aj ohraničený faktor nášho programového sebauvedomovania, a to umenie. Umenie ako východisko a alternatíva ? Snaha prekročiť samého seba patrí k vlastným antropologickým konštantám kultúrneho bytia človečenstva. „Všetko viditeľné vyjadruje nevyjadriteľné, mysliteľné nemysliteľné“, proklamoval už roku 1801 Novalis. Avantgarda jeho víziu neskoršie zrealizovala. Na program dňa sa dostalo umenie ako také. „Umenie bez akýchkoľvek prívlastkov. Umenie ako spôsob myslenia. Umenie ako ľudská prirodzenosť a vyjadrovacia potreba človeka“, hovorí Štrauss. Cieľom avantgardného umenia je vylamovať všetky doteraz pevne zamknuté dvere. Spirituálna skúsenosť a sprievodné emócie sa nedajú totiž priliehavo vyjadriť slovami. Kým v staršom (klasickom) umení platili všeobecné religiózne a iné východiská len za akýsi nepísaný a neurčitý predpoklad kultúry, avantgardy – často práve
s paradoxným odkazom na súčasnosť – tieto východiská po novom ozrejmili a aktualizovali. Namiesto kňaza sa do popredia predral umelec – individualista, definujúci sa ako vizionár a ukazovateľ nových ciest spoločenského bytia. Modernistické premisy demokracie a slobody, vonkajšieho a vnútorného bytia sa postupne rušia. Rozlišovať pritom jednotlivé smery nemá obzvláštny význam. Niekto prirovnal dianie v novodobom a súčasnom umení k pohľadu na pestrofarebné sklíčka v hračkárskom kaleidoskope, konštatuje Štrauss a dodáva : „V neoavantgardnom umení podľa toho neexistujú žiadne jednotlivé školy a dokonca ani trvalo sformované skupiny, pretože aj tie sa neustále štiepia. Zdanlivo pevne vykreslený geometrický tvar sa mení na svoj pravý opak, aby sa aj ten po čase definoval zasa inak a po novom. Tvorivosť či novosť nie je nijaká umelecko – historická, ale vždy iba aktuálne hodnotiaca a relatívna, do umenia vari zvonku vnášaná estetická kategória.“ Kritériom hodnotenia je tu napríklad prírodnosť či prirodzenosť, alebo naopak, modernosť (využívanie súčasnej techniky a jej možností), pokoj či pohyb, stavebnosť (statika – usporiadanosť) či výbušnosť, racionalita či iracionalita, sebavyjadrenie či kozmológia, a iné vzájomne kontrastne usporiadané a vyhradené slohové požiadavky. Používajúc príklad kaleidoskopu alebo fraktokultúry : všetko sa krúti dookola. Dobovo dôležitá bola však už sama rezolútnosť výkričníkov, pridávané umelcami ku všetkému, čo momentálne práve robili, a na čo momentálne práve mysleli, zdôrazňuje Štrauss. V súvislosti s týmto nepopierateľným civilizačným zlomom je nevyhnutné nastoliť si otázku ontologickej, a nielen – ako sa to zvyčajne robí – fenomenologickej podstaty umeleckej tvorby. Zdôraznenie tvorivosti a chápajúceho rozumu nastoľuje totiž otázku ozmyslenia každodenného bytia. Iba tvorivé nasadenie či absolutizácia samého seba nás vydeľuje zo sveta elementárneho živobytia, či nevyhnutnosti. Umelec podľa maliara Philippa Otta Rungeho – vytvára zmysluplné univerzum. Všetko pomimo neho sú banality, o ktorých nie je potrebné ani hovoriť. Umenie pretvára kantovskú „vec o sebe“ vo „vec pre nás“. Nie samotné obrazy, ale práve to, čo sa im akosi vymyká – to možno nezrozumiteľné a neopísateľné – je novou métou prítomnosti. Dala by sa však iste aj povedať odvekou a nadčasovou náplňou a funkciou umenia.

V 20. storočí sa prepojenie kontinentov prejavilo v prvej a druhej svetovej vojne. Boli to prvé vojny globálne. Doterajšia singularita toho či onoho vývinového prúdu je najneskôr v 21. storočí už definitívne ukončená. Vzniká a rozvíja sa nové systematické a kauzálne myslenie. Rozdielne perspektívy vnímania a posudzovania problémov tohto sveta sa pritom vzájomne ovplyvňujú a doplňujú. „Nie už teda popri sebe existujúce, ale zbiehajúce
sa a vzájomne sa navršujúce (= globálne) dejiny súčasnosti“, vysvetľuje Štrauss. Nie všetko, čo sa udialo, je považované za dejiny. Dejiny sa udiali v rozhodujúcich okamihoch. V okamihoch, v ktorých sa zjednotilo to staré a existujúce, s tým novým, doteraz neexistujúcim, a vtedy žijúcim ; nepredpokladaným alebo dokonca nemysliteľným. Jedna a tá istá vec dáva rôzne vyznenie a ponúka odlišný zmysel podľa uhla, z ktorého ju pozorujeme. Potvrdenie tradičnej skepsy, či paradoxu, prináša aj moderná veda, predovšetkým fyzická skutočnosť – podľa takzvaného Hardyho efektu – existuje vo svojej vlastnej dynamike a explozívnosti iba vtedy a tam, keď ju necháme samu na seba. „Tao, ktoré možno vysloviť, nie je pravé tao“, hovorieval Lao – tse. „Boha možno osloviť všetkými možnými menami, ale ani jedno z nich nie je zodpovedajúce (...)“, nadväzuje na starú múdrosť kresťanský mysliteľ Angelius Silesius. Čas, ktorý prežívame, je vždy jedinečným časom. Minulosť a budúcnosť nie sú prostou modifikáciou a predĺžením, teda akousi predsieňou, alebo čo aj východom z prítomnosti. „A práve táto novosť, jedinečnosť či neopakovateľnosť, to charakteristické ̗ tu a teraź , je vlastnou a nezastupiteľnou doménou umenia.“ Týmito slovami končí svoje inšpirujúce úvahy Štrauss.